Miroslav Antoňak, ml.

Hovorí sa: “Akcia vyvoláva reakciu“ a platí to aj v tejto téme. Exkomunikovaní kňazi Martin Chlebek, Stanislav Cigánek, Martin Jarabica a diakon Peter Mazúr, prepojení s Dohnalovou sektou na Ukrajine, zotrvávajú aj naďalej v tomto svojom blude. Takto deklarujú svoju neposlušnosť voči svojim predstaveným a teda aj samotnému rímskemu pápežovi Benediktovi XVI, ktorý ich ustanovil. 

Len dve cesty sú v živote: cesta pýchy a cesta pokory. Na konci cesty pýchy nás čaká nenávisť – voči Bohu, voči ľuďom a voči sebe samému. Tomuto sa hovorí “si v pekle”. Záverom cesty pokory je láska – k Bohu, k ľuďom a k sebe samému, pretože sme “v nebi”.

Iba tieto dve cesty sú v živote človeka. Úplne na začiatku, ešte pred Adamom a Evou, Pán Boh stvoril anjelov. Prvý a najkrajší z anjelov sa volal Lucifer. (lat. Lux – svetlo; fer – ten; teda: ten ktorý nosí svetlo – svetlonos).

Lucifer bol tak krásny anjel, svetlo išlo s ním všade kam prišiel. Pán Boh stvoril anjelov a ukázal na Lucifera i povedal mu: “Budeš prvý zo všetkých.” A zdvihol ho úplne hore. Na vrchole však nikdy nie je bodka, tam je len križovatka. Buď sa odtiaľ vyberieš po ceste pýchy, alebo po ceste pokory. Aj Lucifer vedel, že tam nie je bodka, ale križovatka. Keď mu všemohúci Boh zjavil, že sa bude klaňať Bohočloveku Kristovi, Lucifer si vtedy zvolil cestu pýchy. Peklo vzniklo touto vetou: “Non serviam!” – “Nebudem slúžiť!” Teda vzniklo vzburou na nebesiach. Lucifer si uvedomil svoje postavenie, svoju funkciu, svoju moc  a chcel, aby sa slúžilo jemu a nie aby  bol služobníkom on. Nechcel slúžiť  Bohu i človeku v jednej osobe, no iba skutočnému Bohu, ktorý ho povýšil nad všetkých.

Pýcha je prameňom všetkých priestupkov a príčinou rozličných nešťastí vo svete. Často dochádza k tomu, že ľudia sú vo svojom zaslepení pyšní na to, za čo by sa mali hanbiť. Jedni sú pyšní, lebo sa im zdá, že majú väčšie schopnosti, iní sú pyšní na svoj majetok alebo peniaze a nechcú pamätať na to, že čím kto viac dostal, tým podrobnejšie vyúčtovanie ho čaká pred Bohom.

Skutočne, musíme všetci povedať so svätým Augustínom: “Bože môj, daj aby som poznal, čím som a budem plný zahanbenia a budem pohŕdať sám sebou. “

Pýcha, prvý a zároveň najväčší hriech.   Nevidíme ho len u Lucifera, no zdá sa, že aj u našich exkomunikovaných kňazov i v ich základni na Ukrajine. Diabol – Lucifer nemá hanbu, no má poriadnu odvahu pokúšať každého. Keď si dovolil pokúšať samotného Krista na púšti, dovolí si pokúšať aj nás.

Je zbytočné reagovať na ich exkomunikácie, výzvy… , pretože tak či onak si to vysvetlia a  aj naďalej budú interpretovať po svojom. To, čo a ako robia, môžeme prirovnať k jazdeckým koňom. Tie majú na očiach klapky, aby nevideli kam bežia, no len bežia aby bežali a podali čo najlepší výkon. Títo kňazi tiež nevedia čo robia, pýcha im zaslepila oči a otupila srdce. No bežia, lebo im to niekto (E. Dohnal) prikazuje. Píšu a vyzývajú, aby mali výkon… . Nič z toho, čo robia, však nerobia úplne dobrovoľne, racionálne… . O tom, že narobia mnoho škody niet pochýb. Na druhej strane im však môžeme poďakovať, pretože očistia Cirkev od “papučových” kresťanov, vyprázdnia lavice plné tradicionalistov (tí čo chodia do kostola kvôli tomu, že je nedeľa) a v podstate oddelia kúkoľ od pšenice. Pšenica ostane v sýpkach, teda v našich chrámoch a kúkoľ, ktorý bráni rozvoju a rastu pšenice, skončí spolu s exkomunikovanými  mimo spoločenstva Cirkvi.

V Zjavení apoštola Jána sa píše: “Takto, že si vlažný, ani horúci ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst.” (Apk 3,16) Myslím, že bude vhodnejšie, ak k tomu viac povie Ján Mária Vianney, ktorý o otázke chladnosti učí: “Dobrý kresťan nielen prijíma všetky pravdy našej viery, ale o nich aj rozjíma a usiluje sa ich náležite naučiť. Rád počúva Božie slovo, a čím častejšie ho počúva, tým viac ho vychutnáva a viac ho využíva, pričom uniká tomu, čo Boh zakazuje a horlivo plní to, čo Boh prikazuje. Čas venovaný počúvaniu o otázkach viery je pre neho najpríjemnejší, lebo vtedy sa predsa dozvedá, ako ísť do neba a spasiť svoju dušu. Nielen vie, že Boh vidí všetky jeho skutky a že ho bude za ne súdiť v hodine smrti, ale sa tiež chveje pri myšlienke na spravodlivý Boží súd a horlivo sa usiluje o pokrok v dobrom; za tým účelom používa všetky možné prostriedky a pokánie. To, čo urobil doteraz, považuje za nič; ľutuje, že stratil toľko času, v ktorom si mohol nahromadiť tak mnoho pokladov pre život večný.
A ako veľmi sa líši vlažný kresťan! V skutočnosti verí vo všetko, čo učí Cirkev, ale jeho viera je taká slabá, že vôbec nevplýva na srdce. Nepochybuje, že Boh ho vidí každú chvíľu, ale to ho nechráni od pádov. Dobre vie, že keď zotrváva v stave vlažnosti, nepáči sa Bohu, ale nerobí nič, aby z tejto duchovnej letargie precitol. Vie, že Ježiš Kristus vo sviatosti pokánia odpúšťa hriechy a dáva vzrast v čnosti. Vie, že táto sviatosť udeľuje mnoho milostí primerane uspôsobeniu, s akým ju prijímame – ale to nezanecháva na ňom žiadny vplyv; ďalej zotrváva v lenivosti a chladnosti. Je presvedčený, že Ježiš Kristus v Najsvätejšej Sviatosti je pre jeho dušu opravdivým pokrmom – on však po tejto nebeskej Manne netúži. Jeho spovede i sväté prijímania sú veľmi zriedkavé; pristupuje do spovednice iba pri príležitosti nejakého výročného sviatku, jubilea, či misií, a to preto, že iní tak robia a nie z vlastného presvedčenia. Neraz závidí tým, ktorí častejšie čerpajú milosti zo zdrojov Spasiteľa. O Božích veciach počúva nerád a ľahostajne; nenájdeš u neho pocit a porozumenie pre vyššie veci. Kázeň ho nepohne, nudí sa na nej; zdá sa mu, že všetko  vie. Cíti odpor k dlhšej modlitbe, ráno a večer sa modlí roztržito; ešte žije, ale pre nebo nevie a nechce pracovať. Nádej dobrého kresťana je silná a dôvera v Boha neotrasiteľná. On nikdy nezabúda na posledné veci. Často uvažuje o utrpení Ježiša Krista, pričom srdečne s Ním spolutrpí. Raz si pripomína peklo a trest za hriech, čo ho chráni pred pádmi; inokedy – povznáša myseľ k nebu a premýšľa, aký dobrý a štedrý je Boh k tým, ktorí Ho milujú. Predstavuje si, aká veľká odmena čaká človeka, ktorý z lásky k Bohu opúšťa všetko na svete. Túži iba po Bohu; dočasné dobrá sú pre neho ničotou, pozemská radosť ho napĺňa odporom – lebo vie, že je učeníkom Ukrižovaného. Jeho život je životom sĺz a utrpenia. Smrť nie je pre neho strašná, lebo predsa ona oslobodzuje od dočasných utrpení a navždy spája človeka s Bohom.
Chladná duša nevenuje pozornosť dobrám a trestom budúceho života; možno niekedy myslí na nebo, ale nemá silnú túžbu, aby vlastnila večné šťastie. Vie, že hriech uzatvára brány neba, a napriek tomu sa nepolepšuje a stále zotrváva v tom istom stave. – Túto biednu dušu zvádza zlý duch. On jej dovoľuje robiť predsavzatia pre nápravu: vlažný človek má občas dobrú vôľu: že sa bude umŕtvovať, že bude opatrnejší v rozhovoroch, trpezlivý v ťažkostiach, úprimnejší k blížnym. Bohužiaľ! Aj napriek takýmto rozhodnutiam jeho život celé roky je stále taký istý. Pripomína človeka, ktorý komusi závidí, že ten ide na triumfálnom voze, a sám nechce urobiť ani krok, aby dosiahol samotné šťastie. Nechce sa zriekať večných dobier, ale okrem toho vzdychá za pozemskými dobrami; keby mohol žiť na svete bez kríža a utrpenia, nikdy by nemyslel na smrť. Keď mu poviete, že dočasný život je plný bied, odpovie, že je to tak iba vtedy, keď všetko nie je po našom. Keď dobrotivý Boh zosiela na neho kríže a ťažkosti, vtedy sa oddáva smútku, sťažuje sa, šomre, a neraz upadá dokonca do zúfalstva. Zabúda, že dobrotivý Boh ho chce týmito utrpeniami odtrhnúť od sveta a priblížiť k sebe. Dokazuje, že trpí nezaslúžene, že mnoho ľudí neporovnateľne horších od neho sa teší zo šťastia a slobody.
V šťastí vlažná duša nezabúda celkom na Boha, ale príliš myslí na seba, rada počúva pochlebovania, netoleruje napomenutia a pokorenia.”

V tomto poučení svätého Jána Máriu Vianney sa určite našli mnohí z nás. Máme čo robiť aby sme boli Dobrými kresťanmi. Tým som však chcel poukázať na fakt, že horlivých vo viere títo exkomunikovaní nezmätú, no pomôžu im upevniť si ich vieru; chladných (ateistov či v niečo veriacich) vo veľkej väčšine nezískajú, no práve tých “nijakých – ani zapálených ani chladných” zmätú a tí sa stanú ich fanúšikmi, nasledovateľmi a budú im písať odkazy takého typu, ako ich zverejňujú na stránke.

Tak je to s každým pyšným človekom, nech je hoci aj biskupom, kňazom, rehoľnou sestrou či kardinálom. Keď si pyšný, poletíš dolu. Pýcha peklom dýcha, a tá istá pýcha predchádza pád.

Záložky: archanjel, Boh, Cirkev, Diabol, diakon, Dohnal, exkomunikácia, hierarchom, kňaz, Kristovi, Lucifer, Martin Chlebek, Martin Jarabica, pápež, pravdy, smrť, viera

Zdieľať